brankof.blog.pravda.sk

Myslím, že nie som jediný, kto si v posledných mesiacoch všimol, ako sa v západných médiách strhlo veľmi zásadné rozhorčenie politikov a novinárov kvôli novému ruskému zákonu, ktorý upravuje propagáciu tzv. netradičných sexuálnych vzťahov medzi deťmi. Pravidelne sa objavujú rozhorčení západní predstavitelia, novinári či umelci, ktorí kvôli zákonu vyzývajú na bojkot zimných olympijských hier v roku 2014 v Soči. Aj viacerí novinári zo slovenských tzv. mienkotvorných denníkov využili tento zákon ako zámienku na to, aby šírili nenávistné predsudky voči Rusku. Niektorí z nich napísali skutočne až také absurdity, že nad nimi zostáva stáť rozum. Z ich textov však väčšinou vyplýva, že uvedený zákon nielenže nečítali, ale nemajú ani základné informácie o tom, čo sa v zákone vlastne objavilo.

Keďže je možné, že môj prejav nesúhlasu s informáciami tzv. mienkotvorných denníkov môžu niektoré individuá označiť za „homofóbiu“, musím na úvod zdôrazniť, že viem o neľahkej situácii osôb patriacim k „LGBT“ (lesbičky, gayovia, bisexuáli, transsexuáli) v Ruskej federácii. O tejto situácii treba seriózne diskutovať, napriek riziku ohovárania však musím namietať, ak sa téma pokrytecky zneužíva na šírenie nenávisti voči Rusku. V nasledujúcom texte sa pokúsim odhaliť niekoľko mediálnych mýtov o tomto zákone a o situácii homosexuálov v Rusku. Tých mýtov je oveľa viac, ja sa však budem zaoberať hlavne tými mýtmi, ktoré patria k najpokryteckejším.

Veľmi častým mýtom na západe, ale aj v slovenskom mediálnom priestore je tvrdenie, že v Rusku prijali „zákon o zákaze propagácie homosexuality“. Toto je ale veľmi zavádzajúce tvrdenie, pretože sa zamlčuje fakt, že zákon ani pri najextenzívnejšom výklade nezakazuje propagáciu homosexuality. Hovorí sa len o „netradičných sexuálnych vzťahoch“ a zákaze ich propagácie medzi deťmi. V skutočnosti pritom nejde ani o nový zákon, ale len o novelu iných zákonov, hlavne č. 436/2010 o ochrane detí pred informáciami, škodiacimi ich zdraviu a rozvoju a o č. 124/1998 o základných garanciách práv dieťaťa v RF. Novelizované zákony sa dopĺňajú zákazom „propagácie netradičných sexuálnych vzťahov“, ale treba zdôrazniť, že ide len o propagáciu medzi deťmi. V tejto súvislosti sa dopĺňa aj ruský priestupkový zákon. Celý kritizovaný zákon si možno pozrieť na internete.

V novelizovaných zákonoch sa možno dozvedieť aj to, na ktoré vzťahy ten zákon aplikovať nemožno. Mediálne najviac kritizované ustanovenie v novelizovanom zákone č. 436/2010 o ochrane detí pred informáciami škodiacimi ich zdraviu a rozvoju, má veľké obmedzenia. Tento novelizovaný zákon totiž v čl. 1 stanovuje, že ho nemožno aplikovať na vedecké, vedecko-technické informácie či štatistické informácie. Nemožno ho aplikovať ani na informácie, majúce pre spoločnosť historickú, umeleckú alebo kultúrnu hodnotu. Z aplikácie sú vylúčené aj informácie podľa špeciálneho zákona o informáciách, informačných technológiách a o ochrane informácií. Obmedzenia pre aplikáciu tohto zákona sa týkajú aj reklamy.

Samozrejme, značným problémom nového ruského zákona môžu byť vágne formulácie, napr. samotný pojem „propagácia“, resp. „propagujúci“. Čo sa rozumie propagovaním, to nie je v samotnom zákone vôbec definované, hoci slovenskí mediálni „experti“ už majú vo veci jasno. Avšak pojem „propagácia“ treba vnímať s prihliadnutím na účel zákona o ochrane detí pred informáciami, škodiacimi ich zdraviu a rozvoju. Ďalším vágnym pojmom v novom zákone je pojem „netradičný sexuálny vzťah“. Tento pojem bude predstavovať pre ruských sudcov veľkú výzvu do budúcna. Je však zrejmé, že pod uvedený pojem budú spadať nielen homosexuálne a bisexuálne, ale aj iné vzťahy, ktoré nesúvisia s homosexualitou.

Pre lepšie pochopenie treba uviesť aj ďalší dôležitý fakt. V samotnom zákone sa pojem „homosexualita“, „gay“, „lesbička“, „LGBT“ alebo čokoľvek podobné ani raz nespomína. Asi sa možno zhodnúť, že propagácia určitých sexuálnych vzťahov medzi deťmi môže byť zakázaná a nepredstavuje to zásadný problém pre slobodný vývoj spoločnosti. Len ťažko si viem predstaviť spoločnosť, ktorá by propagáciu určitých sexuálnych vzťahov medzi deťmi nezakazovala. Netreba spomínať zákaz pedofílie v západnom svete a jej prísne postihovanie, ani to, že v mnohých štátoch USA je aj dobrovoľná prostitúcia dospelých vážnym trestným činom, za ktorý sa udeľuje trest odňatia slobody. Som však zvedavý, čo by sa stalo, keby niekto kritizoval USA za to, že zakazujú propagáciu dobrovoľnej prostitúcie medzi deťmi…

Za zmienku stojí ešte jedna vec: hoci „propagácia“ homosexuality medzi deťmi bude podľa nového ruského zákona protiprávna, homosexualitu medzi dospelými možno v Rusku naďalej propagovať. Aj homosexualita ako taká bude v Rusku naďalej úplne legálna, zákon nezakazuje ani gay kluby ani homosexuálne časopisy pre dospelých. Preto sa treba pýtať, či ide v prípade ruského zákazu propagácie netradičných sexuálnych vzťahov medzi deťmi naozaj o tak zásadný problém, aby vyvolal búrlivú mediálnu reakciu a výzvy na bojkot olympiády v Soči.

S uvedeným ruským zákonom sa spája ešte jeden ďalší mýtus. Je ním tvrdenie o „vysokých“ sankciách, ktoré majú byť so zákonom o zákaze netradičných sexuálnych praktík medzi deťmi späté. Skutočnosť je však úplne iná. Jednoduchý ruský občan môže na základe zákona dostať pokutu maximálne 5000 rubľov (asi 115 eur), úradníci za porušenie zákona pri výkone úradnej povinnosti môžu dostať maximálne 50 000 rubľov a právnické osoby až 1 milión rubľov. To je však maximálna výška sankcie pre akékoľvek ruské subjekty. Keď si to človek porovná so sankciami za ďalšie priestupky a iné správne delikty, tak vidí, že vôbec nejde o vysoké sankcie.

Celkovo, za najväčší problém v súvislosti so sankciami je na západe považovaná možnosť, ktorá sa netýka ruských občanov, ale len neobčanov. Ide o 15 dní väzby, ktoré možno udeliť neobčanom pred ich núteným vyhostením. Skutočne možno diskutovať, či je to primerané, avšak vzhľadom na to, že ruským občanom čosi podobné za porušenie zákona udeliť nemožno, treba sankciu chápať ako súčasť procesu, ktorý končí vyhostením z krajiny. Keďže sa často stáva, že vyhosteniu z krajiny sa mnohí jednotlivci vyhýbajú, ide aj o snahu znemožniť vyhýbaniu sa pred vyhostením. Myslím, že v porovnaní s mnohými inými krajinami, a to aj na západe, nie je tento ruský postup pri vyhostení cudzincov z krajiny až tak výnimočný. Na západe je tiež obvyklé, že pred núteným vyhostením cudzinca zadržiavajú. Takto zadržiavajú napr. ilegálnych imigrantov, ktorí do krajiny prišli za prácou. Keby ich pred vyhostením prepustili, asi by mnohí z nich znovu rýchlo zanikli v dave.

Samozrejme, že v porovnaní s inými krajinami ruské zákony týkajúce sa problematiky LGBT, nepredstavujú žiaden extrém. Existuje síce skupina krajín, najmä na západe, ktorá má oveľa liberálnejšiu úpravu práv osôb patriacim k LGBT, mnohé dokonca povoľujú aj tzv. registrované partnerstvá osôb rovnakého pohlavia. Avšak v prípade inej, ešte väčšej skupiny krajín, sú zákony o LGBT oveľa reštriktívnejšie než v Rusku. Nejde pritom len o krajiny Afriky či Blízkeho Východu, ale aj o mimoriadne rozvinuté štáty, ako napr. Singapur. Vo väčšine krajín Ázie či Afriky je pritom homosexualita zakázaná alebo priamo trestná. Výnimkou nie sú ani krajiny, kde sa za homosexualitu udeľuje trest smrti, napr. Saudská Arábia. Ak teda treba niekde zasahovať na ochranu práv osôb LGBT, tak tam, kde homosexuálov kameňujú, určite viac než v Rusku. Lenže útoky na Rusko sú súčasťou dlhodobejšej stratégie slovenských mienkotvorných médií, proti spojencovi západu Saudskej Arábii sa podobné ťaženie nevedie. A preto sa ani o prípadoch odsúdených či popravovaných homosexuáloch na Blízkom Východe nepíše toľko, čo o ruskom zákone.

Nech sa na tento problém pozerám akokoľvek, napriek všetkým komplikáciám majú osoby náležiace k LGBT v Rusku neporovnateľne viac práv než približne v polovici sveta. V Rusku sa osoby náležiace k LGBT môžu spoločensky realizovať a zabávať vo vlastných baroch či podnikoch. To nie je žiadna samozrejmosť vo svete. V Rusku smú tiež vydávať vlastné časopisy a o tom, že homosexuálne vzťahy sú úplne legálne, niet nijakých pochýb. Iste, spoločenská akceptácia osôb LGBT je problematická, ale absurdné závery, ktoré z toho odvodzujú slovenské mienkotvorné médiá, treba ostro odsúdiť.

V niektorých slovenských médiách sa dokonca objavujú absurdné výroky typu: „Honby na lesbičky a gayov sú pre zákon považované za legálnu obranu spoločnosti pred ich vplyvom.“ Alebo: Zákon vyvolal štvanice.“ Pozri napr. tu. Takéto tvrdenia sú skutočne veľmi neseriózne, „honby na lesbičky a gayov“ nie sú nikde v Rusku považované za „legálnu obranu spoločnosti“. Hoci sa v Rusku naozaj objavujú prípady útokov či prenasledovania osôb kvôli ich sexuálnej orientácii, nemožno o ich legalite ani špekulovať. Legálne, teda v súlade so zákonom, nie sú v Rusku honby na ľudí ani omylom. Je to presne naopak, ide o nelegálne konanie, dokonca o konanie trestné. Ani v novoprijatom zákone sa neocitá žiadna formulácia, ktorá by tvrdenie o legálnosti honby na gayov a lesbičky alebo o výzvach na štvanice dokazovala.

Paradoxom je aj to, ako sa v horeuvedenom článku slovenského tzv. mienkotvorného denníka vyvracajú jednotlivé výroky medzi sebou. Všimol som si napr. tento výrok: „Učiteľ, ktorý nikdy neskrýval svoju orientáciu a je aktivistom hnutia za práva gayov, unikol agresívnym mladíkom len vďaka tomu, že okolo prechádzala polícia.“ Je možné, že keby polícia na danom mieste nebola, tak by nastal útok na aktivistu kvôli homosexuálnej orientácii, ale na tomto príklade vidieť práve to, že ruská polícia sa snaží brániť aj gayov proti násilným útokom. Keď agresívni mladíci nezaútočili na aktivistu za práva gayov kvôli prítomnosti polície, znamená to, že polícia podobné útoky netoleruje. Tento výrok teda odporuje výroku z toho istého článku o tom, že honby na lesbičky a gayov sú považované za legálnu obranu spoločnosti.

V danej súvislosti treba zdôrazniť, že aj ruské štátne orgány odmietli násilie kvôli sexuálnej orientácii, ktoré sa nielen v Rusku objavuje už mnoho rokov. Iste, v Rusku je postoj mnohých skupín spoločnosti k homosexuálom naozaj veľmi nepriateľský a niet pochýb, že násilné činy voči nim treba odsúdiť. Lenže takéto násilie treba odsudzovať aj v krajinách, ktoré na rozdiel od Ruska homosexualitu postavili mimo zákon, ako aj v krajinách, ktoré Rusko kritizujú za jeho vzťah k homosexuálom. Útoky voči homosexuálom sa často objavujú i v USA. Netreba však ísť ani tak ďaleko, stačí si všimnúť, ako to vyzerá na niektorých športových podujatiach v strednej Európe. Keď dav na štadióne zborovo kričí, že rozhodca je homosexuál, nevzniká dojem, že by išlo o prejav tolerancie k homosexuálnej menšine. Samozrejme, o spôsoboch, ako zabrániť nenávisti a násiliu voči homosexuálom, či už v Rusku alebo inde, treba diskutovať. Dalo by sa diskutovať aj o tom, že ruská polícia pri trestných činoch voči gayom nezasahuje dosť efektívne, ale diskutovať s novinármi, ktorí tvrdia, že honby na lesbičky a gayov sú v Rusku považované za legálne, nemá význam.

K pomerne novým mýtom o homosexuáloch v Rusku patrí tendenčný opis prípadu učiteľa zemepisu z mesta Chabarovsk A. Jermoškina. Samozrejme, naše tzv. mienkotvorné médiá celý prípad automaticky spojili s kritikou ruskej vlády. Nepomohlo ani to, že učiteľovi v prípade porušenia jeho práv ponúkol pomoc i poslanec strany Jednotné Rusko za Chabarovsk B. Reznik. Nemožno si tiež nevšimnúť, že spravodajstvo o kauze A. Jermoškina kulminovalo počas návštevy prezidenta B. Obamu v Rusku.

Aj v spomínanom vyššie uvedenom článku tzv. mienkotvorného denníka sa objavilo tvrdenie: „Jediným dôvodom, prečo by mali učiteľa zemepisu Alexandra Jermoškina vyhodiť z práce, je jeho homosexuálna orientácia.“ Ak ale niekto verejne prejavuje homosexuálne názory ako aktivista za práva homosexuálov a pôsobí pritom súčasne ako učiteľ v škole, môže počítať s tým, že sa nájdu ľudia, ktorým sa to páčiť nebude. Takí ľudia sa nájdu nielen v Rusku, aj v iných krajinách by učiteľ – homosexuálny aktivista narazil na odpor nejakých skupín, ktoré odlišne vnímajú to, ako pri výchove detí v školách možno pristupovať k homosexualite.

V prípade učiteľa A. Jermoškina treba uviesť i fakt, že jeho pôsobenie ako aktivistu za práva homosexuálov v poslednom období intenzívne registrovali rodičia detí. Aj preto sa proti jeho pôsobeniu ako učiteľa v škole zorganizovala petícia, ktorú v lete 2013 podpísalo niekoľko stoviek ľudí. Petíciou sa museli zaoberať i na školskom úrade kraja. Do zbierania podpisov sa pritom nezapojili len „nacionalisti“, ale veľmi intenzívne aj príslušníci baptistickej náboženskej menšiny v meste. Tí však sotva patria k provládnym skupinám alebo „nacionalistom“, majú silné kontakty skôr na západe, zatiaľ čo ich vzťahy s pravoslávnou cirkvou či s vládnou mocou nie sú až tak ideálne.

Iste, je možné, že v prípade podpísaných osôb išlo len o „homofóbov“ a je možné, že na školskom úrade posudzovali vec tendenčne, avšak bez informácie o uvedených faktoch nebolo spravodajstvo o celej kauze v Chabarovsku kompletné. A práve to „spravodajstvu“ mienkotvorných denníkov o prípade A. Jermoškina vyčítam. Rovnako by sa patrilo napísať, že to bol A. Jermoškin, kto podal výpoveď a následne ju vzal späť. Tá výpoveď určite svedčí o ťažkej situácii A. Jermoškina v škole, ale svedčí aj o tom, že úkon smerujúci k opusteniu školy urobil sám učiteľ a nie škola. Aj to by sa tiež malo v „spravodajstve“ objaviť.

Keďže nechcem klesnúť na úroveň niektorých novinárov, nebudem robiť predčasné závery o celej kauze A. Jermoškina, avšak to, že mienkotvorné médiá zamlčujú niektoré podstatné informácie o celom prípade, spomenúť musím.

Nielen pri tejto téme, ale aj viackrát predtým som sa už zamýšľal nad otázkou, čo je príčinou prúdu dezinformácií o Rusku v západných a slovenských médiách. Zamýšľal som sa nad tým vtedy, keď médiá lživo vykresľovali M. Chodorkovského ako politickú obeť Putina, keď klamali o tom, čo urobili Pussy Riot v Chráme Krista Spasiteľa v Moskve, keď klamali o voľbách v Rusku, atď. Postupne som dospel k záveru, že tento nepretržitý príval lží v slovenských, ale aj iných západných mienkotvorných médiách je v značnej miere koordinovaný. Nemožno si nevšimnúť, že tzv. mienkotvorné médiá sú vždy prvé v rade, keď sa pripravuje nejaká politická alebo vojenská kampaň konkrétnych veľmocí. Ešte pred pár dňami tieto médiá nadšene bubnovali do útoku na Sýriu a vyzývali na obchádzanie medzinárodného práva. Ich krátkodobá sýrska kampaň a ich dlhodobá ruská kampaň majú mnohé spoločné črty. Je preto dobré, že tieto tzv. mienkotvorné médiá majú na Slovensku nízku dôveryhodnosť a nie sú schopné vyvolať hlbšie protiruské vášne vo verejnosti. Je to dobré hlavne pre mier vo svete, veď mier medzi západnými mocnosťami a Ruskom je tá najpodstatnejšia vec pre prežitie ľudstva na Zemi.