brankof.blog.pravda.sk

Je etnická čistka najlepšia záruka mieru? Takáto cynická otázka človeku napadne, keď si uvedomí realitu dnešného Kosova a Metochije (tiež Kosovo). Čím je Srbov a Rómov v Kosove menej, tým je Kosovo etnicky jednotnejšie a tým ľahšie sa tam vytvára „etnický mier“. Žiaľ, realita je naozaj veľmi zlá, hoci sa o tom v slovenských médiách nepíše. Mlčia aj tí, ktorí v roku 1999 obhajovali bombardovanie Juhoslávie bez súhlasu Bezpečnostnej Rady OSN poukazom na potrebu vytvorenia „multietnického Kosova“. Žiaľ, každý, kto navštívi Kosovo dnes, zistí, že mimo Kosovskej Mitrovice je oblasť etnicky takmer vyčistená od väčšiny príslušníkov národnostných menšín, najmä od Srbov. Ak sa však bombardovanie Juhoslávie z roku 1999 ospravedlňovalo potrebou zabrániť etnickej čistke, tak treba konštatovať, že tento cieľ sa naplniť nepodarilo. Etnická čistka v Kosove neprestala, len po roku 1999 prebehla v obrátenom garde a jej následky cítiť dodnes.

Napriek tomu sa o aktuálnej situácii v Kosove v slovenských médiách mlčí. Radšej sa rozoberajú rôzne témy z Balkánu z konca minulého storočia, najmä otázka Bosny a Hercegoviny. Tie témy si nepochybne pozornosť zaslúžia. Súhlasím aj s tým, že Srbov treba kritizovať za zločiny, ktorých sa dopustili v minulom storočí a osobne nemám problém priznať, že Srbi spáchali vojnové zločiny voči viacerým susedným národom. Ich obetiam treba vysloviť sústrasť! Problém je ale v tom, že kritika srbských zločinov z minulosti slúži v súčasnosti hlavnému prúdu slovenských médií na ospravedlnenie alebo aspoň mediálne zakrytie zločinov a nespravodlivostí, ktorých sa na Srboch a ďalších národnostiach dopúšťajú iní, najmä kosovskí Albánci.

Kosovo je skutočne ústredný problém súčasného Balkánu, ale svojim významom ďaleko presahuje tento región. Najčastejšie diskutovaným bodom tohto problému je status Kosova. Kosovo vyhlásilo svoju „nezávislosť“ vo februári 2008. Týmto vyhlásením konalo v rozpore s rezolúciou Bezpečnostnej rady OSN 1244 (1999), ktorá potvrdila „suverenitu a územnú celistvosť JZR a ďalších štátov regiónu“. Srbsko je pritom nielen štátom regiónu, ale aj právnym nástupcom Juhoslávie, o ktorej rezolúcia hovorila. Keby rezolúcia negarantovala územnú celistvosť Srbska, určite by s ňou v roku 1999 nesúhlasili mocnosti s právom veta v BR OSN Rusko a Čína a ani vtedajšia Juhoslávia by sa jej nepodriadila. Rozpor vyhlásenia „nezávislosti“ Kosova s rez. 1244 (1999) nemohlo prekryť ani nezáväzné poradné stanovisko Medzinárodného súdneho dvora z júla 2010. Toto stanovisko nie je úplne bezvýznamné, ale nie je formálnym prameňom práva, upravujúcim status Kosova. Fakticky si zase treba uvedomiť, že počet sudcov, ktorí hlasovali za výrok, že Kosovo neporušilo medzinárodné právo, zodpovedal počtu sudcov z krajín uznávajúcich Kosovo. Čiže rozhodnutie nie je formálne ani fakticky dôvodom na zmenu postoja k statusu Kosova. Právnym základom zostáva stále rezolúcia BR OSN 1244 (1999). Žiaľ, nerešpektovanie tejto a ďalších rezolúcií OSN zo strany niektorých veľmocí sa stalo na prelome tisícročí vážnym problémom. A príklad Kosova sa už stihol stať precedensom pre uznávanie „nezávislosti“ Abcházska a Južného Osetska.

„Nezávislosť“ Kosova uznali pritom len niektoré štáty: USA, Nemecko, V. Británia, Francúzsko a niekoľko desiatok ďalších štátov, prevažne zo západnej sféry vplyvu. Väčšina štátov sveta však vystupuje proti uznaniu „nezávislosti“ Kosova. Okrem USA sú všetky najväčšie štáty sveta proti. Proti je najľudnatejší štát Čína, proti je najväčšia demokracia sveta India (v otázke neuznania Kosova sa zhoduje dokonca s Pakistanom), proti sú ďalšie štáty BRIC Rusko a Brazília, proti je najväčší moslimský štát sveta Indonézia. V EÚ je proti päť členov: Španielsko, Rumunsko, Grécko, Cyprus a SR. Viaceré tieto štáty sa obávajú nebezpečného precedensu pre vlastné separatistické regióny, ktoré by chceli podobným jednostranným spôsobom vyhlásiť nezávislosť.

Tvrdenie, že Kosovo je prípad sui generis (neopakovateľný prípad svojho druhu) možno síce presadzovať v Prištine, ale sotva v iných regiónoch so separatistickými tendenciami a už vôbec nie v Cchinvali (Južné Osetsko). Snaha uznať nezávislosť Kosova a iným regiónom sveta s podobnými ambíciami rovnaké právo odoprieť, sa nedá presvedčivo odôvodniť. Navyše, vysvetliť Osetom, že oni právo na vlastný štát nemajú, hoci Albánci majú právo na dva štáty, to vyžaduje nadmernú dávku flexibility. Je mi jasné, že medzinárodné právo ani OSN neboli ani v minulosti príliš efektívne, ale post-kosovský modus vivendi povedie k ešte horším následkom. Jedno sui generis bude platiť a už sčasti platí vo sfére vplyvu Západu (Kosovo áno, J. Osetsko nie), druhé vo sfére vplyvu Ruska (J. Osetsko áno, Kosovo nie).      

Pred rokom 2008 sa v bývalej Juhoslávii stalo základom pre riešenie konfliktov uznanie územnej celistvosti šiestich bývalých federálnych republík Juhoslávie. Podobné princípy sa pritom použili aj pri delení ČSFR. Takéto riešenie nebolo pre Srbov priaznivé, pretože v zahraničí zostalo viac Srbov než bolo príslušníkov národnostných menšín v Srbsku, resp. v novej Juhoslávii. Nebolo jednoduché presvedčiť obyvateľov Srbska, že tento spôsob delenia Juhoslávie je spravodlivý, ale nakoniec ho po krvavom období na začiatku deväťdesiatych rokov Srbi akceptovali. Avšak aj tento princíp bol v roku 2008 zavrhnutý jednostranným vyhlásením tzv. nezávislosti Kosova s podporou niektorých veľmocí. Cynicky povedané, vytvoril sa nový princíp: status regiónu treba vykladať vždy v neprospech Srbov. V Bosne a Hercegovine musí Republika Srbská zostať federálnou súčasťou Bosny a Hercegoviny, naopak, Kosovo sa od Srbska môže odtrhnúť… To je veľmi nespravodlivé riešenie! Srbi môžu súhlasiť s nejakým principiálnym riešením, ale nemôžu súhlasiť s tým, aby sa princípy modifikovali vždy v neprospech Srbov. Dá sa teda očakávať, že paralela Rep. Srbskej v Bosne a Kosova v Srbsku sa už bude objavovať stále viac a už sa aj objavuje. Tá paralela je aj jedným z dôvodov, prečo samotná Bosna a Hercegovina neuznáva „nezávislosť“ Kosova.   

Ani snaha odvodiť status Kosova od udalostí pred rokom 1999 nie je veľmi presvedčivá. Pred rokom 1999 páchali zločiny Srbi na Albáncoch, to je pravda, ale to násilie bolo zakončené rez. 1244 (1999), ktorá garantovala územnú celistvosť Srbska. Kosovo však vyhlásilo nezávislosť až v roku 2008, teda o deväť rokov neskôr a v situácii obrátenej etnickej čistky proti Srbom a Rómom. Je nesmierne cynické, že za protisrbské hrôzy z rokov 1999 – 2008 západné štáty odmenili Albáncov v Kosove uznaním ich „nezávislosti“! 

Napriek tomu, že rez. 1244 (1999) garantovala bezpečný návrat všetkým, aj srbským utečencom od odchodu juhoslovanských ozbrojených síl bolo jasné, že v Kosove bude pokračovať etnická čistka, len v obrátenom garde proti Srbom a Rómom. Západné inštitúcie sa pokúšali dlho tento fakt prehliadať, ale po brutálnych útokoch z marca 2004 dokonca aj Parlamentné zhromaždenie Rady Európy použilo pojem „etnická čistka proti ne-Albáncom“ v rezolúcii 1375 (2004). Z údajov UNHCR, ako aj viacerých mimovládnych organizácií, vyplýva, že z Kosova pod údermi Albáncov zutekalo vyše dvestotisíc ne-Albáncov, prevažne Srbi, ale aj desaťtisíce Rómov. Rómovia sa ocitli v obzvlášť ťažkej pozícii, ani Srbi ani Albánci si k nim žiaden blízky vzťah nevytvorili. Že však aj Rómovia zutekali z oblastí kontrolovaných Albáncami pod ochranu srbskej vlády, to už o čomsi svedčí. Rómovia sú určitý lakmusový test ľudských práv a ten dopadol pre albánsku väčšinu v Kosove mimoriadne zle. Okrem osôb, vyhnaných do ostatných oblastí Srbska, treba spomenúť aj tých Srbov, ktorí ušli zo svojich domovov a prežívajú v zvyšných srbských gettách v Kosove. Väčšina z vyhnaných Srbov a Rómov má status „vnútorne vysídlených osôb“ (IDPs).

Pokusy o návrat týchto ľudí do Kosova sa skončili neslávne. Nepomohlo ani to, že návrat týchto utečencov žiadala aj rezolúcia BR OSN 1244 (1999). Do Kosova sa vrátilo asi len 8000 Srbov a rovnaký počet Rómov. Niektorí optimisti hovoria o návrate asi 20 000 obyvateľov, ale aj to je len mizivý zlomok utečencov. Problém je v tom, že hoci Priština formálne návrat vyhnaných menšín do Kosova neodmieta, fakticky im v návrate bráni. Väčšinu tých, ktorí uvažovali o návrate do Kosova, odstrašilo albánske etnické násilie, najmä to v marci 2004. Toto násilie, táto etnická čistka, bola jasným dôkazom, že západní vojaci Srbov v Kosove neubránia. Existovali aj statoční jednotlivci, ale ani tí nedokázali zakryť neschopnosť KFOR pri obrane Srbov. Srbi priamo v Kosove, ale aj mnohí utečenci, tvrdia, že práve v marci 2004 definitívne pochopili limity jednotiek KFOR. Je tiež zaujímavé, že z piatich štátov EÚ, ktoré Kosovo neuznali zostali v rámci KFOR už len dva, zatiaľ čo väčšina uznávajúcich štátov EÚ je stále v KFOR prítomná (18 z 22). 

Také zloženie KFOR Srbov v Kosove tiež veľmi nepresvedčí. Nepresvedčí ani utečencov, ktorí zanechali v Kosove domy, statky a ďalšie majetky. Teraz musia živoriť v biednych podmienkach z pomoci srbskej vlády alebo Červeného kríža. Veľmi mnohí by sa určite radi vrátili z provizória v utečeneckých táboroch do svojich domovov v Kosove, ale ktorý Srb či Róm má dnes toľko odvahy, aby požadoval od Albáncov vrátenie majetku, zabraného po roku 1999?

Dnes je Kosovo asi etnicky najčistejšie a najhomogénnejšie vo svojej histórii. Ideál „multietnického Kosova“, ktorý slúžil na ospravedlnenie vojny bez súhlasu BR OSN z roku 1999, zostal dávno zabudnutý. Navyše, s útekom väčšiny ne-albánskeho obyvateľstva sa stratila aj potreba otvoreného etnického násilia. Zostalo niekoľko srbských gett, ktoré obýva malá skupina starých žien a mužov. Tie gettá dnes Albánci napádajú len zriedka, lebo v rámci prirodzených demografických procesov čoskoro zaniknú. Jediným tŕňom v oku im zostávajú srbské gettá severne od rieky Ibar, ktoré majú určitú početnosť a životaschopnosť.

Srbi v Kosovskej Mitrovici predstavujú pre Prištinu problém, ale dnes už Albánci voči nim zväčša nepoužívajú také otvorené násilie ako napr. v roku 2004. Také násilie by totiž vyvolalo zlý dojem a potvrdilo, že Kosovo je stále nevyriešený problém. Preto sa Albánci snažia bojovať proti miestnym Srbom inak. Používajú rôzne šikany. Napr. v roku 2010 vypli Albánci Srbom srbské mobilné komunikačné siete. Problémy boli v minulosti aj s elektrickou energiou, ale to už miestni Srbi čiastočne vyriešili. Mimoriadne citlivou témou v srbskom gette v Kosovskej Mitrovici je voda. Väčšinu vodných zdrojov totiž čerpajú Srbi z Albáncami kontrolovanej časti Kosova. Srbi sa preto snažia čo najskôr dokončiť vodovod z iných častí Srbska. Albánci Srbov zatiaľ od vody úplne neodrezali, lebo také úsilie by asi urýchlilo snahu Srbov dokončiť vodovod čo najskôr. Na všetky uvedené projekty však Srbi nemajú dosť peňazí a prežitie getta musí spolufinancovať srbská vláda. Kosovskí Albánci sa snažia ovládnuť práve spojenie kosovských Srbov s Belehradom a robia všetko preto, aby preťali životný nerv, spájajúci kosovských Srbov so zvyškom Srbska.

Zastrašiť Srbov v Kosove a v utečeneckých táboroch malo aj zavedenie embarga na srbské potraviny v roku 2011, na ktorých je srbská menšina v Kosove dosť závislá. Závislosť od potravín zo Srbska je v severnej časti Kosova cítiť aj preto, lebo na Srbov v Kosove už dávno zabudli mnohé mimovládne organizácie. Ide pritom často práve o tie mimovládne organizácie, ktoré sa v minulosti tak veľmi angažovali v bývalej Juhoslávii. Zo slovenských mimovládnych organizácií dnes v Kosove nepôsobí ani jedna.

Embargo na srbské tovary a služby môže skutočne vyvolať exodus ďalších Srbov. Skúsenosti ukazujú, že bez podpory z Belehradu sa srbské gettá v Kosove nevedia zaobísť. Najmä Kosovská Mitrovica je priamo závislá od tovarov z Belehradu. Srbsko zvyšných ešte nevyhnaných Srbov v Kosove všemožne podporuje, lebo si želá ich zotrvanie v oblasti. Jednou z hlavných foriem pomoci sú potraviny, lieky a ďalšie tovary pre miestnych obyvateľov. A práve túto pomoc sa rozhodol H. Thaci zaraziť. Bez podpory z Belehradu by perspektíva zvyškov kosovských Srbov bola naozaj veľmi smutná. Miestni Srbi nemajú dostatočné hospodárske zdroje, aby v obkľúčení v Kosove prežili. Po strate ekonomickej podpory z Belehradu by boli vydaní na milosť Thacimu a toho sa Srbi po skúsenostiach z posledného desaťročia desia. Thaciho formálnym dôvodom pre zavedenie embarga na srbské tovary mali byť administratívne nezrovnalosti s pečiatkami, ale fakticky išlo o komplikáciu pomoci kosovským Srbom. Ak Srbsko nebude môcť dodávať tovary kosovským Srbom priamo, bude musieť nahradiť potravinovú pomoc určitou finančnou pomocou. Teda miesto exportu vlastných tovarov medzi Srbov v Kosove, by muselo Srbsko pomoc pre miestnu srbskú menšinu nakupovať od iných štátov. Táto finančná záťaž by určite Srbsko nepoložila, ale stala by sa nepríjemnou komplikáciou. Pri všeobecnej tendencii k reštrikciám by bola výška finančnej pomoci pre srbskú menšinu v Kosove stále pod tlakom. Potravinovú krízu sa nakoniec v roku 2011 podarilo zažehnať, ale tá sa môže znovu zopakovať. 

Albánske šikany s komunikáciami, potravinami, liekmi a ďalšími srbskými tovarmi a službami plnia v podstate dve funkcie: jednak torpédujú snahu srbskej vlády o návrat srbských utečencov do Kosova, ale tiež vyvolávajú riziko ďalšej vlny srbských utečencov z Kosova. Po zavedení embarga a pokuse Prištiny presadiť ho bez ohľadu na názor miestnych Srbov sa v roku 2011 prudko zhoršila situácia so zásobovaním srbských enkláv na severe Kosova. Snaha donútiť srbskú časť Kosovskej Mitrovice k poslušnosti vyhladovaním síce neuspela, rozhodne však mala účinok na Srbov vyhnaných z Kosova.

Srbov, ktorí dodnes zostali v Kosove len tak nejaké šikany nevyženú. Avšak to, že tieto šikany predstavujú jasný signál pre Srbov, ktorý by uvažovali o návrate do Kosova, to je oveľa horšie. V mnohých enklávach by bolo potrebné zvýšiť podiel mladých Srbov a hlavne týmto chce H. Thaci za každú cenu zabrániť v návrate. Preto si ponecháva otvorenú i alternatívu etnického násilia. To stále úplne nezmizlo: prejavuje sa práve voči Srbom, ktorí sa pokúšajú napriek všetkým príkoriam o návrat. Napr. v roku 2010 Albánci zaútočili na malú skupinu Srbov, ktorá sa pokúšala vrátiť do dediny Žac. Každému, nielen H. Thacimu je jasné, že po takýchto správach a po ďalších šikanách, srbskí a rómski utečenci stratia chuť na návrat.

Albánci v Kosove sa pokúšajú svoju skutočnú politiku prekryť veľkými gestami. Nominovali do svojej vlády pár etnických Srbov, do ústavy zase zaradili široký katalóg menšinových práv a vyhlasujú sa za demokratický štát. Srbi však „svojim“ ministrom v kosovskej vláde neveria. Nemajú totiž podporu relevantných srbských politických síl v Kosove (teda miestnych Srbov nereprezentujú), ale za to majú veľmi blízko k H. Thacimu. Ani jeden z týchto pánov ministrov však po zverejnení závažných obvinení zo strany spravodajcu Rady Európy D. Martyho o zapojení kosovského premiéra H. Thaciho do obchodu s ľudskými orgánmi vládu neopustil. V prípade podobných obvinení od viacerých ľudí, ktorí rozhodne nie sú Srbom naklonení (C. del Ponte), by však o rezignácii mala uvažovať celá kosovská vláda, páni ministri za „srbskú menšinu“ však iba mlčali.

Celkovo, s ľudskými a menšinovými právami v Kosove ide o ešte väčšiu tragédiu než sa na prvý pohľad zdá. V kosovskej ústave je zapísaný široký katalóg menšinových práv, skoro tak široký ako býval v socialistických ústavách pred rokom 1989. Realita je však úplne iná, podobne ako to bolo aj s ľudskými právami pred rokom 1989. Cynik by povedal: čím menej príslušníkov menšín v Kosove bude, o to viac menšinových práv sa v kosovskej ústave ocitne.

Kosovská vláda by mala jednoznačne urobiť viac pre návrat utečencov z ostatných častí Srbska. Doteraz ich zastrašovala buď otvoreným násilím ako v marci 2004 alebo šikanami ako napr. embargom na srbské tovary a snahou o zmenu statu quo na hraničných prechodoch. Albánci v Kosove sa príliš zameriavajú na otázku statusu Kosova a na návrat utečencov sa nevynakladá úsilie. Je jasné, že kosovskí Albánci si sotva želajú návrat obyvateľov, ktorí majú na status Kosova odlišný názor. Návrat väčšiny srbských a rómskych utečencov by predsa priniesol aj potrebu medzietnického spolužitia a možno by sa potom znovu objavili početné etnické spory, ktoré by musela vláda v Prištine vysvetľovať. Je oveľa pohodlnejšie Srbov z Kosova jednoducho vyhnať – po vyhnaní totiž žiadne etnické spory medzi Albáncami a Srbmi v Kosove nebudú. 

Osobne mi situácia srbských a rómskych utečencov z Kosova leží na srdci viac než status Kosova. Bohužiaľ, práve uznaním „nezávislosti“ Kosova stratili mnohé európske štáty jeden z hlavných nástrojov ako tlačiť na H. Thaciho a spol., aby sa zasadili za návrat utečencov do Kosova. Je zlé, že otázky najzákladnejších štandardov ľudských práv neboli vyriešené skôr než sa viaceré európske vlády vrhli do uznávania „nezávislosti“ Kosova. Teraz by tie vlády mali postaviť politikov v Prištine pred ultimátum: ak nesplníte základné štandardy ľudských práv, neprestanete Srbov v Kosove šikanovať a neumožníte čo najrýchlejší bezpečný návrat Srbov a Rómov do Kosova, tak uznanie „nezávislosti“ Kosova anulujeme. H. Thaci a jeho ľudia totiž inému jazyku nerozumejú.