brankof.blog.pravda.sk

                        Autor: Branislav Fábry

            V posledných týždňoch sme svedkami významných udalostí na Ukrajine, kde sa na „Majdane Nezávislosti“ uskutočňujú demonštrácie proti súčasnej vládnej moci V. Janukovyča. Demonštranti používajú veľké heslá o európskej integrácii a o demokracii, vyzývajú prezidenta a vládu na odstúpenie a aj iným spôsobom vyjadrujú odpor k vládnej moci. Súčasné zhromaždenia v Kijeve tak trochu pripomínajú tzv. oranžovú revolúciu z prelomu rokov 2004 – 2005. Zásadnou otázkou je to, či ide o skutočný prejav nespokojnosti väčšiny obyvateľstva s krokmi ukrajinskej vládnej moci, najmä vo vzťahu k Európskej Únii alebo ide o cielene zorganizované protesty, ktoré majú podporu len určitej časti obyvateľstva.

                        O čo ide na Ukrajine?

            Je zrejmé, že hlavným spúšťačom nepokojov na Ukrajine bolo rozhodnutie prezidenta V. Janukovyča nepodpísať asociačnú dohodu s EÚ. Idea vstupu do EÚ je na Ukrajine dlhodobo populárna, keďže mnohí Ukrajinci sú presvedčení, že so vstupom do EÚ príde na Ukrajinu „západná životná úroveň“. Očakávajú dramatické zlepšenie svojej životnej úrovne, ktorá je v súčasnosti veľmi nízka a Ukrajina ekonomicky ďaleko zaostáva nielen za priemerom EÚ, ale aj za krajinami ako Rusko či Bielorusko. V. Janukovyč si je vedomý, že idea vstupu do EÚ je na Ukrajine veľmi populárna, hoci v posledných prezidentských i parlamentných voľbách hľadal podporu skôr na prorusky orientovanej východnej Ukrajine. Napriek tomu však po voľbách bol prezident Janukovyč ochotný skúmať možnosti na východe i na západe.

            V. Janukovyč a jeho vláda sa zhodli, že ako prioritnú možnosť si postavia otázku vstupu do EÚ. Ak by bola EÚ ochotná Ukrajine ponúknuť aspoň perspektívu vstupu do EÚ, tak by pravdepdobne prezident V. Janukovyč zareagoval bez váhania. Problém však spočíva v tom, že možnosť vstupu do EÚ nie je reálna. EÚ nebola ochotná o členstve Ukrajiny v EÚ uvažovať ani pred krízou v roku 2008, keď bol prezidentom silno prozápadný V. Juščenko. Za celé obdobie vlády V. Juščenku sa nepodarilo podpísať dokonca ani asociačnú dohodu a miesto toho sa začal objavovať iný koncept, tzv. Východné partnerstvo pre šesť štátov bývalého ZSSR.

            Východné partnerstvo sa však ukázalo ako prázdna nádoba a bolo úplne nedostačujúce pre partnerov EÚ na Východe. Ani Ukrajina sa zjavne s Východným partnerstvom nechcela uspokojiť a prezident Janukovyč začal intenzívnejšie skúmať i možnosti, ktoré mu ponúkalo Rusko a Colná únia, ktorú Moskva vytvorila s niektorými svojimi partnermi z bývalého ZSSR (Bielorusko, Kazachstan). EÚ však nechcela „prepustiť“ Ukrajinu Rusku a preto hľadala čosi konkrétnejšie než Východné partnerstvo, otvorila i možnosť asociačnej dohody s Ukrajinou.

            Tu však treba spomenúť, že asociačná dohoda neznamená ponuku perspektívy vstupu do EÚ. O tom sa presvedčilo i Turecko, ktoré sa asociovalo už v roku 1963 a napriek polstoročiu čakania zjavne pochopilo, že žiaden vstup do EÚ ho nečaká. Čosi podobné by mohlo stretnúť i Ukrajinu, preto V. Janukovyč podrobne skúmal výhody a nevýhody asociácie. Asociačná dohoda mohla mať svoje výhody, avšak tie výhody by museli vyrovnať nevýhodu, ktorú so sebou prináša strata trhov na východe.

            Ukrajina doteraz mala preferenčný režim obchodných vzťahov s Colnou Úniou a najmä na ruskom trhu bola značná časť ukrajinského exportu závislá. Rusko by pri doterajšom preferenčnom režime obchodných vzťahov s Ukrajinou vlastne dovážalo európske výrobky z Ukrajiny, hoci vo vzťahu so samotnou EÚ by boli ruské exportné možnosti veľmi obmedzené. Vznikla by situácia, že produkcia z Ruska by sa na trhoch EÚ obmedzovala kvôli najrôznejším štandardom, ale európske výrobky, dovážané z Ukrajiny, aplikujúcej európske štandardy, by sa pri dovoze na ruský trh neobmedzovali. Pre Ukrajinu by to bolo výhodné, avšak pre Rusko nie a preto Moskva pohrozila zavedením rôznych dovozných obmedzení. 

            V. Janukovyč teda žiadal v Bruseli, aby EÚ poskytla Ukrajine nejakú formu kompenzácií za ekonomické škody, ktoré by priniesla asociácia s EÚ. Brusel, samozrejme, nemá možnosti a zjavne ani vôľu poskytovať asociovaným krajinám mimo EÚ porovnateľnú štrukturálnu pomoc, ako poskytuje svojim členom. Keďže V. Janukovyč nemohol počítať s rovnocennou kompenzáciou strát z obmedzení v obchode s Ruskom, rozhodol sa asociáciu nepodpísať. Pripomenúť tiež treba, že veľkým sklamaním je pre mnohých Ukrajincov neochota EÚ umožniť bezvízový styk pre ukrajinských turistov, hoci pre turistov z väčšiny krajín Latinskej Ameriky podobné obmedzenia neexistujú.

                        Čo je príčinou pobúrenia?

            Demonštranti na uliciach Kijeva majú niekoľko požiadaviek. Okrem pospísania asociácie s EÚ žiadajú aj odstúpenie ukrajinskej vlády a prezidenta V. Janukovyča a nové voľby. Avšak hoci títo demonštranti kritizujú režim prezidenta V. Janukovyča a deklarujú príklon k európskym hodnotám, v skutočnosti sú ich hodnotové rebríčky problematické. Trojicu hlavných predstaviteľov demonštrácií predstavujú V. Kličko, A. Jaceňjuk a O. Tiagnibo: http://un.ua/eng/article/479522.html . Najmä v prípade O. Tiagniboka ide o veľmi pochybného „európana“. O. Tiagnibok je totiž predstaviteľom ukrajinských ultranacionalistov a jeho rétorika proti menšinám je mimoriadne netolerantná. Jeho nenávisť sa neprejavuje len voči Rusom, ale napr. aj voči Židom, O. Tiagnibok patrí podľa Centra S. Wiesenthala medzi desať najhorších antisemitov na svete: http://www.pravda.com.ua/rus/news/2012/12/29/6980745/?attempt=1 . Napriek tomu, že O. Tiagnibok nemá mimo západnej Ukrajiny nijakú podporu, stojí na čele strany „Svoboda“, ktorá hraje veľmi podstatnú úlohu pri demonštráciách. Práve aktivisti tejto ultranacionalistickej strany vykonanli niektoré z mediálne najznámejších akcií, napr. práve oni zvalili sochu V. I. Lenina: http://www.vesti.ru/doc.html?id=1164813 . Na rozdiel od väčších politických strán sú totiž práve ultranacionalisti schopní rýchlo zmobilizovať na námestia svojich priaznivcov a na námestiach Kijeva majú ďaleko väčšie zastúpenie než vo voľbách. V prípade strany Svoboda ide pritom o mimoriadne xenofóbnu stranu, nakoľko musí prekonať aj iné „proeurópske“ nacionalistické strany na Ukrajine, koré majú dosť neštandardné názory. Lenže aj najväčší spojenci západu na Ukrajine používajú hrubý nacionalizmus. Spomeňme, že bývalý „demokratický“ prezident V. Juščenko v roku 2007 vyznamenal S. Banderu titulom „Hrdina Ukrajiny“ a že vláda J. Tymošenko zakázala v roku 2009 používanie ruského jazyka na väčšine škôl na Ukrajine a to aj počas prestávok medzi vyučovaním: http://osvita.ua/legislation/Ser_osv/5083/ . Nebudem špekulovať, čo by hovorili predstavitelia EÚ, keby na Slovensku chcel niekto zaujať podobný postoj k osobnostiam vojnového slovenského štátu alebo keby začal obmedzovať používanie menšinových jazykov v školách počas prestávok…

            Je paradoxné, že európski politici stoja na strane demonštrantov, medzi ktorými zohrávajú významnú úlohu práve ultranacionalisti. V prípade slovenského nacionalizmu sú európski politici striktní a nekompromisne potierajú akékoľvek náznaky rehabilitácie nacionalistickej minulosti, na Ukrajine je však nacionalizmus ich spojencom. Keď vidím ako významní predstavitelia európskych štátov vyjadrujú na tribúnach podporu demonštrantom v ich snahe o priblíženie sa k EÚ, musím sa pýtať, prečo neprejavovali svoju lásku k Ukrajine aj počas rokovaní o asociácii s Ukrajinou. Odpoveď je zrejmá: pri rokovaniach by totiž museli prisľúbiť konkrétnu finančnú podporu Ukrajiny, zatiaľ čo pri účasti na demonštráciách sa zaväzujú podporovať len „demokratický vývoj“ Ukrajiny. Úplne opomeniem aj to, že účasť zahraničných politických predstaviteľov na politických demonštráciách za odstúpenie prezidenta je hrubým vmiešavaním sa do vnútorných vecí cudzieho štátu. Paradoxom je pritom aj to, že v iných krajinách susediacich s EÚ tiež prebiehali v tomto roku masové demonštrácie (napr. v Turecku) a európski politici sa zďaleka tak neangažovali ani v prípadoch, keď polícia zasiahla oveľa násilnejšie než na Ukrajine. Avšak ani v EÚ nejedná polícia s demonštrantami v rukavičkách a napr. vo Veľkej Británii už masové protesty ostro potláčala.

                        Ako urobiť revolúciu?

            Do vnútorných záležitostí Ukrajiny sa však zahraničné štáty miešajú aj subtílnejšie. Ide najmä o západné mimovládne organizácie, ktoré spolu s nacionalistickými jednotkami predstavujú hlavný motor mobilizácie verejnosti. Mimovládne organizácie majú na starosti hlavne logistickú stránku revolúcie a je zrejmé, že bez ich materiálnej pomoci by pozvážaní demonštranti zo západnej Ukrajiny nevydržali na uliciach tak dlho. Niekto musel pripraviť tie všetky stany, potraviny či transparenty. Viacerí ukrajinskí politici pritom už v novembri upozorňovali, že niektoré západné diplomatické misie na Ukrajine organizujú prípravu masových protestov. Napr. poslanec Janukovyčovej Strany regiónov O. Carjev informoval, že veľvyslanectvo USA pripravuje protivládnych aktivistov prostredníctvom konferencií „Techcamp“, ktoré ich majú naučiť mobilizáciu cez sociálne siete. Na školeniach sa mali zúčastniť americkí experti so skúsenosťami zo severnej Afriky: http://www.regnum.ru/news/polit/1735011.html .

            Veľmi zaujímavú analógiu dnešnej situácie sme ale videli už pri tzv. oranžovej revolúcii v rokoch 2004 – 2005. Organizátori tejto revolúcie zmobilizovali do ulíc davy, ktoré svojimi „demokratickými“ heslami dokázali zmeniť režim a vynútiť si „tretie kolo“ prezidentských volieb. Kto si ale myslel, že davy na uliciach sú vtedy vyjadrením vôle pospolitého ľudu, ten sa veľmi mýlil. V skutočnosti bola v roku 2004 situácia na Ukrajine vzácne vyrovnaná a krajina rozdelená na dve rovnaké polovice. Tú lepšie zorganizovanú „oranžovú“ polovicu Ukrajiny reprezentoval V. Juščenko, ktorý v „opakovanom“ treťom kole prezidentských volieb získal 51,99% hlasov: http://www.cvk.gov.ua/postanovy/2005/p0015_2005.htm . Pritom v treťom kole mnohí zástanci V. Janukovyča, sklamaní z opakovania volieb, ani nevolili. Kto sledoval len masy na uliciach Kijeva, musel byť z tesných výsledkov volieb veľmi prekvapený, lebo pri takto tesných výsledkoch mohlo byť i víťazstvo V. Janukovyča v druhom „zmanipulovanom“ kole reálne. Lenže demonštranti v uliciach mali jasno: zvíťaziť môže len V. Juščenko, inak budú voľby zmanipulované. Podobne aj dnes sú demonštranti presvedčení, že len oni majú pravdu, avšak hoci ich je na uliciach mnoho, určite nereprezentujú celú Ukrajinu.

             Je viac ako jasné, že dobre zorganizované masové protesty sú oveľa lacnejšie než vojenský puč alebo zahraničná intervencia. Ten, kto chce zvrhnúť vládu, však musí prijať určité zásady, ako realizovať masové protesty. Treba sa zameriavať na posilňovanie sebavedomia protirežimných skupín v spoločnosti, treba v nich vybudovať presvedčenie a schopnosť, že môžu režim poraziť a treba pre nich nájsť vhodnú stratégiu. Na prípravu „demokratických revolúcií“ preto existujú rôzne manuály na zmenu režimov, ktoré odporúčajú konkrétne akcie na zmenu režimu.

                        Prostriedky boja za „demokraciu“

            Základným prvkom týchto manuálov je to, že kladú veľký dôraz na organizáciu a opakujú to, čo už dávnejšie pochopil i V. I. Lenin. Organizácia je najdôležitejšia! Ani Lenin nemal v čase prebratia moci boľševikmi väčšinu v sovietoch, ale práve vďaka lepšej organizácii a očividne aj vďaka peniazom zo zahraničia dokázal vyradiť svojich konkurentov so širšou podporou medzi obyvateľstvom.

            Je zvykom, že mnohé vlády, riešiace problém nespokojných demonštrantov, skúšajú demonštrácie uspokojiť čiastočnými ústupkami. Pri niektorých demonštráciách si však treba uvedomiť, že nejde len o nespokojných odborárov, ktorí sú ochotní k určitým kompromisom. Je treba zvážiť, či demonštranti nepoužívajú vyjednávanie ako spôsob boja, ktorý má ukázať slabosť režimu a posilniť sebavedomie demonštrantov. Niektoré protestné akcie sú pripravované ako snaha o vynútenie si ústupkov od vlády, iné sú však priamo namierené voči samotnej existencii vlády. V mnohých prípadoch postupujú odporcovia režimu podľa scenárov a manuálov, ktoré boli vypracované expertami zo zahraničia a vláda, voči ktorej protesty smerujú  by to mala reflektovať.

            Medzi organizátormi tzv. farebných revolúcií je populárny manuál na prípravu revolúcie od G. Sharpa s názvom „From Dictatorship to Democracy„, ktorý definuje 198 metód prípravy „nenásilnej“ revolúcie. Tieto metódy možno rozdeliť na tri veľké skupiny:

            1.         protesty a presvedčovanie:  Do tejto skupiny patria symbolické demonštrácie, zhromaždenia, pochody, čestné držanie stráží (54 metód).

            2.         nespolupráca: spoločenská nespolupráca, napr. selektívny bojkot (16 metód), ďalej hospodárska nespolupráca, napr. ekonomický bojkot (26 metód), ďalej štrajky (23 metód) a politická nespolupráca, napr. odmietanie existujúcich politických inštitúcií a ich predstaviteľov (38 metód).

            3.         intervencia, teda najmä „nenásilné“ obsadzovanie, paralelné inštitúcie (celkovo 41 metód).

            Samozrejme, spomedzi revolučných metód treba vedieť strategicky zvoliť tie najúčinnejšie metódy, ale dôležité je aj to, aby sa metódy inovovali pri prípadnom odklone od stratégie revolucionárov.

            Pre revolucionárov je veľmi dôležité podchytiť i najrevolučnejšie skupiny obyvateľstva, teda najmä študentov. Tieto skupiny sú veľmi odhodlané riskovať a ľahko podliehajú propagande. Túžia bojovať za veľké ideály a je jedno, či ide o ideály demokracie alebo komunizmu. Mladí majú väčšinou pocit, že oni vedia riadiť veci lepšie než predošlé generácie a tento pocit dokážu profesionálni revolucionári efektívne využiť. Obzvlášť vysokoškolskí študenti sú veľmi dobrým nástrojom profesionálnych revolucionárov, lebo oni ešte nemajú rodiny, za ktoré by zodpovedali a keďže študujú často v hlavnom meste, možno ich použiť priamo tam. Navyše, ak štátna moc zasiahne voči študentom, dotkne sa to aj ich rodičov, ktorí budú o to viac ochotní podporovať revolučné nálady na ochranu vlastných detí.  

            Jedným z obľúbených hesiel demonštrantov je tiež nenásilie. Je to veľmi zaujímavé heslo, avšak jeho naplnenie je veľmi zložité, nakoľko medzi demonštrantami sa objavujú aj skupiny ľudí, ktorí nie sú veľmi naklonené nenásiliu. Práve nenásilné akcie vyžadujú mimoriadnu mieru organizácie. Vytvorenie zdania nenásilnej akcie však ponúka mnohé výhody. Polícia zasahujúca voči nenásilným protestujúcim sa musí nutne blamovať. Ak stratégovia revolúcie nasadia do prvej línie protestov mladé dievčatá v bielych tričkách s kvetinami, vzniká dojem nenásilia. Ak takéto demonštrantky následne obsadia nejaký priestor a polícia ich má odtiaľ vytlačiť, vzniká problém. V prípade, že ich  polícia násilne vytlačí a na bielych tričkách študentiek sa objaví i krv, získa polícia zlú reputáciu. Demonštranti potom môžu kritizovať násilie autoritárskeho režimu. Pokiaľ ale štátna moc proti demonštrantom nezasiahne, demonštranti so svojou okupáciou uspejú.      

                        Reakcia vládnej moci

            Každá vládna moc, ktorá chce efektívne zasiahnuť proti organizátorom revolúcií, musí mať preto tiež pripravenú stratégiu. Jednou z možnosti je mediálny monopol, ktorý znemožní pravdivé informovanie o udalostiach. samozrejme, čosi také je v období internetu možné len v obmedzenej miere. Niekedy stačí ovládnuť aspoň mienkotvorné médiá a udržať väčšinu obyvateľstva v nevedomosti. Na území bývalého ZSSR však táto metóda príliš nefunguje. Nielen na Ukrajine, ale napr. aj v Rusku existujú veľké médiá, ktoré píšu veľmi ostro proti vláde (TV Dožď, Echo Moskvy, Kommersant, atď.). Problémom je i to, že značná časť populácie v bývalom ZSSR má prístup k internetu a viacerí hovoria anglickým jazykom. Aj to teda znemožňuje dostatočný monopol v médiách.

            Avšak mediálny monopol je téma, s ktorou sa musí vysporiadavať nielen východný, ale i západný svet. Správy médií ako BBC, CNN, ČT24, TV5 a DW-TV sú až príliš podobné a často znemožňujú publiku, aby sa dozvedelo informácie o dôležitých demonštráciách na západe. Existuje síce vysoká miera prístupu k internetu, avšak záujem vyhľadávať alternatívne informácie prejavuje obvykle len nepatrná menšina. Pritom ani internet nie je až tak slobodný ako si mnohí mysleli a existujú aj spôsoby jeho obmedzovania.

            Niektoré vlády v krajinách, ktoré sú vystavované agresivite profesionálnych revolucionárov, usilujú o prípravu vlastných skupín, ktoré budú čeliť profesionálnym revolucionárom zo západu. Jednou z možností je vytvárať vlastné mládežnícke hnutia, ktoré na uliciach pripravia provládnu atmosféru a zabránia profesionálnym revolucionárom vo vytváraní dojmu jednotného protivládneho frontu. Medzi takéto hnutia patrí i ruské hnutie Naši, ktoré sa deklaruje ako mládežnícke antifašistické demokratické hnutie. Jedným z jeho cieľov je aj ochrana ústavného systému a hnutie sa snaží zabrániť nejakej obdobe „oranžovej revolúcie“. Za svoje aktivity si hnutie Naši vyslúžilo nenávisť profesionálnych revolucionárov zo západu. Títo sa ho kvôli protirevolučným postojom pokúšajú osočovať ako „Putinjugend“: http://www.spiegel.de/politik/ausland/naschi-bewegung-der-fuehrerkult-der-putin-jugend-a-514204.html . V. Janukovyč však tak silné mládežnícke skupiny k dispozícii nemá a preto je na danom fronte zraniteľnejší.

            Treťou možnosťou ako postupovať voči revolucionárom je zbaviť ich imidžu nenásilia. Existujú podozrenia, že aj v západných štátoch patrilo k tradícii postupu vlád voči tzv. antiglobalistom najímať si ozbrojené skupiny, ktoré v radoch ostatných demonštrantov zaútočili na policajtov a tým vytvorili zlý obraz pre všetkých demonštrantov. To taktiež umožnilo ozbrojeným zložkám, aby útočili nielen na agresívne skupiny demonštrantov, ale aj na pokojných demonštrantov a trestali ich za účasť na protestných akciách. Nie je vylúčené, že i V. Janukovyč s čímsi podobným počíta.

                        Dvakrát do tej istej rieky?

            Snaha o ovládnutie krajiny prostredníctvom „farebných revolúcií“ patrí k formám boja, na ktorý sa režimy musia pripraviť. tak ako pri ozbrojenom konflikte musia vlády vytvárať vlastnú stratégiu proti skupinám, ktoré pomocou dobrej organizácie túžia uzurpovať moc. V roku 2004 nebol režim na Ukrajine na koncept „farebnej revolúcie“ pripravený, dnes však vládna moc disponuje skúsenosťami s týmto typom mobilizácie verejnosti. Ukrajinská spoločnosť je dnes tiež už vyzretejšia a zažila mnohé sklamania od predstaviteľov demokratickej revolúcie. Očividne sa poučili aj v Rusku a ruskí politici prejavili múdru zdržanlivosť. Naopak, viacerí európski politici majú stále pocit, že ich slová sú pre Ukrajincov dôležitejšie než slová ukrajinských politikov. Môže to platiť v časti Ukrajiny, avšak určite nie v celej krajine.

Od oranžovej revolúcie sa tiež mnoho zmenilo a dnešný obraz Ukrajiny nie je vôbec čierno-biely. On totiž aj V. Janukovyč bol ochotný podpísať asociáciu s EÚ, avšak iba za podmienok, ktoré považoval za výhodné pre Kijev. Treba vidieť, že úspech novej „oranžovej revolúcie“ a ústup V. Janukovyča pred požiadavkami demonštrantov by súčasné problémy Ukrajiny nielenže nevyriešil, ale skôr iba zhoršil. Nevstúpiš dvakrát do tej istej rieky!