brankof.blog.pravda.sk

Počas konfliktu na Ukrajine sa medzi Európskou Úniou a Ruskom viedol boj najrôznejším spôsobom. Patrili sem rôzne formy ekonomických sankcií, mediálnej kampane či finančná a iná pomoc jednotlivým stranám  konfliktu. Do tohto politického boja však zasahovali subjekty aj právnymi nástrojmi. Nemožno sa vyhnúť podozreniu, že jedným z nástrojov voči protivníkovi bolo aj využívanie tzv. súdnych orgánov ako nástroja nátlaku voči protistrane. Práve v čase zostrujúcich sa ekonomických sankcií zo strany EÚ voči RF sa v júli objavili dve súdne rozhodnutia, jedno od tzv. rozhodcovského súdu v Haagu, druhé od Európskeho súdu pre ľudské práva, týkajúce sa káuz M. Chodorkovského. Načasovanie týchto rozhodnutí prináša veľmi veľa otáznikov.

Najviac podozrení vyvoláva to, čo urobil Stály rozhodcovský súd v Haagu:  http://www.pca-cpa.org/showpage.asp?pag_id=1599 . Jeho rozhodnutiam sa budem venovať v tomto článku. Rozhodcovský súd v Haagu priznal navrhovateľom, trom právnickým osobám, spätým s M. Chodorkovským, majetkovú kompenzáciu v hodnote asi 50 miliárd dolárov. Išlo o tieto spory:

–           Hulley Enterprises Limited (Cyprus) v. The Russian Federation

–           Yukos Universal Limited (Isle of Man) v. The Russian Federation

–           Veteran Petroleum Limited (Cyprus) v. The Russian Federation

Hoci navrhovatelia žiadali ešte viac, rozhodnutia padli na neobyčajne veľkú sumu 50 miliárd dolárov. Hulley Enterprizes má dostať 39,97 miliárd, Yukos Universal 1,75 miliardy a Veteran Petroleum 8,2 miliardy. Rusko okrem toho má zaplatiť ešte 65 miliónov dolárov ako trovy, to všetko do januára 2015. Svojim rozsahom tak výška sumy prekonáva aj dopady mnohých sankcií, ktoré EÚ zaviedla voči Rusku.

Rozhodnutia vyvolávajú otázniky už preto, lebo nejde o rozhodnutie štandardného súdu, ale o tzv. rozhodcovský súd, ktorý neodvodzuje svoju moc od zdroja moci v štáte a riadi sa inými pravidlami a princípmi než štandardné súdy.

V súvislosti so samotnými rozhodnutiami považujem za najdôležitejšie tri otázky:

1. Mal rozhodcovský súd v Haagu právomoc a kompetenciu rozhodnúť vo veci samotnej?

2. Boli rozhodnutia rozhodcovského súdu v Haagu právne a spravodlivé?

3. Ako sa majú tieto rozhodnutia aplikovať?

            Právomoc a kompetencia v Haagu ?

Právomoc a kompetencia tohto rozhodcovského súdu bola zásadná otázka, o ktorej sa medzi navrhovateľmi a Ruskom viedol spor. Navrhovatelia sa snažili dokázať, že súd je príslušný rozhodnúť vo veci. Kompetenciu súdu odvodzovali z faktu, že Rusko 17. decembra 1994 podpísalo Zmluvu o energetickej charte (ECT), o ktorej uzavretie veľmi usilovala Európska Únia:  http://www.encharter.org/fileadmin/user_upload/document/Treaty_texts/Consolidated_Treaty_and_related_documents_as_of_14_july_2014.pdf

Rusko však oponovalo tým, že z ECT sa nedá príslušnosť súdu vo vzťahu k Rusku odvodiť, keďže Rusko ECT ani tzv. Európsku energetickú chartu samotnú nikdy neratifikovalo. Poukazovalo tiež na to, že v Rusku existoval vždy silný odpor voči prípadnej ratifikácii zo strany politikov i verejnosti a Rusko sa zmluvu nikdy ani nepokúšalo aplikovať. Tento postoj vyplýval z viacerých dôvodov, okrem iného i z toho, že ECT bola v rozpore s ruskou ústavou. Podľa ruského stanoviska RF nemôže na seba prebrať žiaden záväzok bez toho, aby sa k zmluve pripojilo ústavne požadovaným spôsobom.

Súd sa ale nakoniec priklonil na stranu navrhovateľov a označil ECT vo vzťahu k Rusku za „provizórne aplikovateľnú zmluvu„. Tento pojem odvodil z čl. 45 ECT. V čl. 45 sa naozaj spomína pojem „provizórnej aplikovateľnosti“. Problém je ale v tom, či súd mohol urobiť podobný záver zo zmluvy, ktorú Rusko nikdy neratifikovalo a nebola prijatá ruským právnym poriadkom. Ak bude v nejakej neratifikovanej zmluve uvedené, že záväzky v zmluve sa budú „provizórne“ aplikovať, tak to samotné ešte nezakladá záväzok pre štát, ktorý zmluvu neratifikoval. Z neratifikovanej zmluvy len sotva možno odvodiť nejaký, hoci aj „provizórny“ záväzok. Nerád by som sa dočkal situácie, že nejaký štátny funkcionár zo SR podpíše nevýhodnú zmluvu, na ktorú potrebuje ratifikáciu parlamentom, potom odstúpi a odíde do Karibiku. Parlament zmluvu síce neratifikuje, ale na základe ustanovení neratifikovanej zmluvy o „provizórnej aplikácii“ bude SR platiť miliardy.

Súd vo svojich rozhodnutiach venoval otázkam právomocí a kompetencií veľmi veľký priestor a pokúšal sa o zložité konštrukcie, napriek tomu pochybnosti o jeho interpretácii zostávajú silné. V rozhodnutiach sa objavili úvahy o tom, že hoci Rusko neratifikovalo ECT, samotným podpisom sa stalo „zmluvnou stranou“ a preto je Rusko ECT viazané. Tiež sa ako argument uvádzalo, že Rusko až v roku 2009 oficiálne oznámilo, že sa nechce stať zmluvnou stranou. Veľký rozsah a bohatá právnicky náročná terminológia tohto odôvodnenia však svedčia skôr o tom, že súd nedokázal nájsť jednoznačný argument pre založenie vlastnej právomoci a kompetencie. Osobne ma žiaden z uvádzaných argumentov nepresvedčil, že možno voči Rusku aplikovať zmluvu, ktorú neratifikovalo…

            Právne a spravodlivé?

Druhou dôležitou otázkou celej kauzy je, nakoľko boli rozhodnutia z Haagu právne a spravodlivé.Pokiaľ ide o kauzy M. Chodorkovského, mám pri pojmoch právo, spravodlivosť a Yukos vždy zvláštny pocit. Kariéru tohto námestníka ruského ministra pre ropný priemysel a energetiku z čias Jeľcina som analyzoval na inom mieste a spôsob, akým sa dostal ku kontrole jednej z najväčších ropných spoločností sveta za zlomok jej hodnoty sa mi zdal zvlášť pochybný: http://brankof.blog.pravda.sk/2013/02/14/ako-urobit-zo-zlocinca-obet-politickeho-procesu/

Jeho zbohatnutie bolo nesmierne podozrivé na prvý pohľad a len málokto verí, že sa k tým desiatkam miliárd, o ktoré ho mal pripraviť ruský štát, dostal bez využitia metód organizovaného zločinu. Je očividné, že práve M. Chodorkovský o desiatky miliárd obral ruských občanov, keď korupčnými praktikami získaval obrovský majetok za zlomok jeho hodnoty. Bol to on, kto porušil vlastnícke právo ruských občanov, ktorí predtým privatizovaný majetok vlastnili.

Je paradoxom, že práve rozhodcovský súd v Haagu v celom prípade kládol veľký dôraz na nedotknuteľnosť vlastníctva a ochranu majetku investorov. Poukazoval pritom na rôzne dokumenty, napr. na čl. 12 – 13 ECT, ktorý hovoril aj o tom, že majetok investora môže byť vyvlastnený len za primeranú náhradu. Zaujímavé je to, že súd v Haagu vôbec nezobral do úvahy fakt, akú „náhradu“ dostali ruskí občania za ich majetok od M. Chodorkovského. Neviem si predstaviť cynickejšiu verziu tvrdenia, že vlastnícke právo je nedotknuteľné ako kauzu M. Chodorkovského.

Samozrejme, že M. Chodorkovský previedol rôznymi spôsobmi svoj majetok na zahraničné firmy, ktoré si založil mimo Ruska. Ide o tradičnú schému ochrany majetku, ktorá sa dá veľmi zjednodušene opísať takto: najprv sa niekto pochybným konaním zmocní nesmierne veľkého majetku v Rusku alebo inde. Potom ho prevedie na právnické osoby, napr. na Cypre, ktoré sám vlastní. Tieto nové právnické osoby sa začnú považovať za zahraničných investorov v Rusku a budú sa snažiť využiť ochranu rôznych rozhodcovských súdov mimo Ruska. A ak sa náhodou dostanú do konfliktu so štátnou mocou v krajine, budú sa odvolávať na rôzne dokumenty o ochrane investícií, tak ako aj tieto tri Chodorkovského firmy v Haagu. Budú tvrdiť, že oni sa žiadneho pochybného správania nedopustili a že sú iba zahraničnými investormi a to čo sa stalo počas divokých 90. rokoch sa netýka ich ako právnických osôb, ale len konkrétnych fyzických osôb. Spriaznený rozhodcovský súd sa prikloní k danej interpretácii a uzná, že vyvlastnenie „investora“ na základe čl. 13 ECT je možné iba za primeranú náhradu. A udelí ju navrhovateľom vo výške nejakých 50 miliárd dolárov!

Cieľom takýchto schém je vylučovať štátne orgány dotknutého štátu z rozhodovania o tom, čo sa na jeho území deje. Ide vlastne o útok na suverenitu štátu. Časťou suverenity štátu je totiž aj suverenita v oblasti súdnej moci. Tzv. ochrana investícií tu spôsobuje veľa problémov. Vo všeobecnosti platí, že niekto, kto na území dotknutého štátu podniká, by sa mal riadiť jeho zákonmi. Rozhodnutia štátu treba rešpektovať, lenže „investori“ sa tomu pokúšajú vyhýbať. Ak štát rozhodne, že investor má rešpektovať zákonné práva zamestnancov alebo dodržovať zákony, investor to často považuje za neprimeraný zásah do vlastných investícií. Myšlienka ochrany investícií sa opiera o predstavu, že treba zabezpečiť ochranu niekoho, kto prináša do ekonomiky nové zdroje zo zahraničia. Táto idea sa však stáva úplne absurdnou vtedy, keď sa niekto dožaduje „ochrany investícií“ preto, lebo ukradol majetok občanov a previedol ho na právnické osoby v zahraničí, ktoré sám vlastní.

            Aplikácia rozhodnutia?

Rusko sa bude musieť s podobnými prípadmi „investorov“ vysporiadavať ešte dlho. Je to daň obdobiu divokých deväťdesiatych rokov, keď B. Jeľcin a jeho mnohonárodní poradcovia priviedli Rusko takmer do kolapsu. Našťastie, ani za Jeľcina parlament nedopustil ratifikáciu ECT. Aj preto dnes môže Rusko odmietnuť uznať rozhodnutie z Haagu.

Rusko už avizovalo, že rozhodnutie neuznáva a sumu 50 miliárd dolárov nevyplatí: http://www.evrazia.org/news/33511 . Aj M. Chodorkovský ale pochopil, že tieto peniaze zrejme nedostane. Haagsky rozhodcovský súd totiž nemá schopnosť výkonu svojho rozhodnutia vo vzťahu k ruskému majetku. Musí sa spoliehať na súdy a štátne orgány západných štátov, že budú jeho rozhodnutie presadzovať. Západné súdy by teda pri pokusoch presadiť rozhodnutie z Haagu museli začať zabavovať ruský štátny majetok.

To ale nebude jednoduché, lebo mnoho majetku, ktorý vlastnia Rusi v Európe, vlastnia cez právnické osoby v tretích krajinách. A vyvlastňovať napr. švajčiarske právnické osoby by bolo oveľa komplikovanejšie. Výsledok môže byť mizivý a navyše snaha európskych súdov zabavovať ruský majetok by prinútila Rusko k recipročným opatreniam na svojom území. Presadzovanie rozhodnutí z Haagu by teda viedlo k novému meraniu síl a ďalšiemu zostrovaniu sporov medzi EÚ a Ruskom. Možno aj toto bol jeden z hybných motívov pre vydanie uvedených rozhodnutí v Haagu v júli 2014.

            Čo z práva ešte zostalo?

Vzhľadom na to, čo sa v Haagu udialo, si možno položiť otázku, či podobné rozhodnutia predstavujú ešte právo alebo sú niečím oveľa horším. Najstarším právnym myslením je prirodzeno-právne myslenie, ktoré, zjednodušene povedané, spája platné právo s morálkou a spravodlivosťou. Chápem, že pojmy morálka a spravodlivosť sú neurčité, ale priznať 50 miliárd dolárov firmám M. Chodorkovského, to skutočne neviem odôvodniť ani cez morálku, ani cez spravodlivosť.

Skúšam rozhodnutia z Haagu posúdiť i z hľadiska tzv. právneho pozitivizmu. Ten väčšinou hľadá právo v právnych normách, vydaných príslušným normotvorcom. V prípade samotnej otázky kompetencie súdu však zrejme súd aplikoval právnu normu, o ktorej aplikovateľnosti možno mať oprávnené pochybnosti.

Zdá sa, že rozhodovanie z Haagu sa dá pochopiť len tzv. právno-realisticky, s použitím sociologických metód. V prípade haagskych rozhodnutí ide viac než o právo či spravodlivosť o sugestívnu silu podriaďovania sa. V ľudskej spoločnosti existuje zvyk podriaďovať sa, dokonca už v rodine. Tento zvyk sa potom presadzuje vo vzťahu k štátnym orgánom, najmä k súdom. Je ovplyvnený aj rôznymi sprievodnými faktormi, napr. pocitom strachu pred anarchiou. Tak ako haagsky súd aj iné súdy často vystupujú ako akési orákulum, z ktorého vypadne magická formulka zvaná rozhodnutie. Sudcovia sa slávnostne oblečú a vydajú pekne zviazané rozhodnutie. To rozhodnutie musí byť hrubé, text dlhý a obsahovať komplikované pojmy, aby vzbudzovalo dojem hlbokej odbornosti sudcov a ich seriózneho prístupu. V prípade 50-miliardových rozhodnutí však súdnu argumentáciu preberú aj propagandisti, najmä z médií, ktorí budú zdôrazňovať, že ide o rozhodnutie Haagskeho súdu. Keďže v Haagu sídlia dôležité súdy, ako napr. Medzinárodný súdny dvor, tak pojem „haagsky súd“ zaznie veľmi presvedčivo pre tých, ktorí problematike nerozumejú. Súdnictvo, podporené mienkotvornými médiami, to je mimoriadne silná forma propagandy, ktorej je ťažké odolávať.