brankof.blog.pravda.sk

Andrej Školkay nedávno napísal blog, v ktorom sa kriticky vyjadril k môjmu článku „Pár slov o „ruskej invázii“ a o „prímerí“. Prečítal som si ho až teraz, preto naň reagujem s určitým oneskorením. Text blogu A. Školkaya sa nachádza tu: http://www.skamba.sk/ . Domnievam sa, že A. Školkay sa v texte dopúšťa množstva nepresností a pochybných tvrdení, na ktoré si dovolím zareagovať.

            Ukrajina 2014, Sudety 1938 a SNP 1944

Predovšetkým musím odmietnuť to, ako pán Školkay porovnáva súčasnú situáciu na Ukrajine a udalosti z rokov 1938-39 v Čechách a na Slovensku, keď kritizuje postoj slovenských spisovateľov k Ukrajine. Citujem: „Podobne by sme asi márne hľadali hypotetickú analogickú odozvu súčasných slovenských spisovateľov (resp. vedenia jednej z ich organizácií) v prípade zásahu československej armády v oblasti Sudet v roku 1938.“ Používať pri diskusii o súčasnej situácii na Ukrajine príklad Sudet je nemiestne z viacerých dôvodov. Predovšetkým, Rusko sa ani po obsadení Krymu ani pri podpore ľudových republík nedopustilo žiadneho Holocaustu ani iných zločinov, ktoré by čo i len trochu pripomínali nacistické zločiny!

Ak by ale A. Školkay predsa len chcel porovnávať vývoj v ČSR v roku 1938 a na Ukrajine v roku 2014, zistil by, že v týchto prípadoch nastal úplne odlišný vývoj udalostí. Treba spomenúť, že v čase podpisu tzv. Mníchovskej dohody bol ústavným prezidentom ČSR E. Beneš. A on nezorganizoval v Prahe žiaden Majdan, ktorý by viedol k referendu v Sudetoch.

Situácia na Ukrajine v roku 2014 sa zásadne líšila od situácie v ČSR v roku 1938. Na Ukrajine bol vo februári 2014 odstránený legálne zvolený prezident V. Janukovyč a to v rozpore s čl. 111 ukrajinskej ústavy: http://zakon4.rada.gov.ua/laws/show/254%D0%BA/96-%D0%B2%D1%80/page3 . O protiústavnosť išlo preto, lebo do procesu odvolávania neboli zapojené tie orgány, ktoré spomína čl. 111 mali a nebola dosiahnutá ani potrebná trojštvrtinová väčšina všetkých poslancov pre odvolanie prezidenta. Predstavitelia Majdanu tiež protiústavným spôsobom odstránili skupinu nepohodlných sudcov ústavného súdu. Týmito dvoma krokmi si vlastne podrobili výkonnú a súdnu moc. V zákonodarnom orgáne zase poslanci hlasovali pod tlakom ozbrojencov priamo v budove parlamentu. To nie je ani trochu porovnateľné so situáciou v ČSR pred Mníchovskou dohodou.

Za absurdné považujem aj tieto vyjadrenia A. Školkaya z jeho blogu: „Povstalecké Nové slovo vzniklo ako reakcia na nemecký nacizmus a domáci polofašistický režim, počas SNP, teda v boji proti agresorovi. Súčasné online noveslovo.sk momentálne obhajuje presný hodnotový opak toho, čo bránil jeho predchodca a vzor.“

Hodnotovým opakom by bol nacizmus a fašizmus. Chce snáď pán Školkay povedať, že články časopisu obhajujú nacizmus alebo fašizmus? Toto vyjadrenie považujem za nepodložené a nemiestne. Podobnými výrokmi sa relativizujú nacistické zločiny!

               Osem údajných neprávd

Pán Školkay mi vo svojom blogu vyčíta osem údajných “nelogických a očividne nepravdivých názorov“. Budem sa týmto obvineniam venovať v takom poradí, aké uvádza pán Školkay vo svojom blogu.

Ad 1.

A. Školkay sa najprv pýta: „Po prvé, faktom je, že Rusko začalo naozaj vojenskú inváziu na Ukrajinu už pri obsadení Krymu, ktorý bol súčasťou Ukrajiny. Alebo na to sa už zabudlo?“

Pán Školkay zrejme číta moje články selektívne, inak by musel zistiť, že fakt ruskej agresie na Kryme som vo svojich blogoch opakovane konštatoval. Už 7. marca som napísal tieto slová: „Treba jasne povedať, že Rusko konaním na Kryme porušilo medzinárodné právo a pripojením Krymu by sa dopustilo anexie cudzieho územia.“ Pozri: http://brankof.blog.pravda.sk/2014/03/07/hra-na-dialog-o-ukrajine/ .

Druhá vec je ale to, ako hodnotím zasahovanie Ruska do udalostí na východe Ukrajiny. Tam sa s pánom Školkayom nezhodnem na viacerých veciach (píšem nižšie). Aj môj článok „Pár slov o „ruskej invázii“ a o „prímerí“ bol o hodnotení aktuálnych udalostí v Donbase. Problematike Krymu som sa venoval v iných článkoch.

Ku Krymu ale treba poznamenať ešte čosi: v súvislosti s udalosťami na Kryme nemožno zabudnúť, že protiprávny vývoj na Kryme bol reakciou na protiprávny vývoj v Kyjeve. Ak totiž neplatila ukrajinská ústava pre predstaviteľov Majdanu v Kyjeve, obyvatelia Krymu sa spýtali, prečo má pre nich ešte platiť ukrajinská ústava a z tej ústavy vyplývajúca jednota Ukrajiny. Tie otázky si na Kryme kládli aj o ústavných garanciách územnej celistvosti Ukrajiny. Preto pripravili referendum o pripojení sa k RF a väčšina ľudí si pripojenie k RF naozaj želala. Napriek tomuto považujem konanie Ruska na Kryme za protiprávne.

Nie som slepý k faktu, že konanie na Kryme bolo protiprávne, ale bolo len jedným zo série protiprávnych aktov v celej ukrajinskej kríze a rozhodne nešlo o prvý takýto krok. Mám problém s tým, že na toto konanie sa používa úplne iný meter než pre ďalšie porušovania práva, vrátane porušovaní medzinárodného práva vo svete.

A. Školkay v inej časti textu píše: „Samozrejme, aj USA a Západ robil a robí chyby, a dejiny Západu sú plné nespravodlivosti najmä voči kolóniam či vo vzťahu k otrokárstvu. Ale hodnotiť by sme mali najmä súčasnosť.“

Zločiny Západu nie sú len koloniálna minulosť či otrokárstvo! Práve 21. storočie je plné agresií západných štátov. Nemusím spomínať tak obrovské zločiny ako Irak, ale agresiou je aj každý z obrovského počtu útokov bezpilotnými lietadlami, podľa čl. 3 písm.b) rez. VZ OSN 3314/74 (definícia pojmu agresia): http://unispal.un.org/UNISPAL.NSF/0/023B908017CFB94385256EF4006EBB2A . Väčšina z týchto útokov bezpilotnými lietadlami prináša omnoho viac obetí na životoch než celá ruská okupácia Krymu. Aj počas ruskej okupácie Krymu tieto agresie Západu pokračovali. A tí, čom ich páchali, zavádzali voči Rusku sankcie. To považujem za pokrytecké!

Ad 2.

A. Školkay vytrháva z kontextu, čo som napísal, keď píše: „Po druhé, túto vojenskú inváziu na Krym skutočne Rusko nezačalo, ako predpokladá B. Fábry, t.j. že invázie sa začínajú „…určite ´….. masívnymi leteckými útokmi“.

Ku Krymu som sa vyjadril vyššie. Avšak veta, ktorú A. Školkay čiastočne cituje, nasledovala po vete: „Zrejme by postupovalo podobne ako USA v Iraku alebo v iných krajinách.“ Ak by Rusko postupovalo ako USA v Iraku, tak by určite začalo masívnymi leteckými útokmi.

A. Školkay na inom mieste uvádza aj toto: „Záverom, iste je pravda, že tradičnú vojenskú inváziu (otvorenú vojnu) Rusko na Ukrajine nezačalo.“ Nemyslím, že pojem „tradičná vojenská invázia“ je to isté, čo „otvorená vojna“, ale môžeme sa sporiť aj o obsah ďalších pojmov, napr. čo rozumieť pod pojmom „vojenská invázia“.

Ad 3.

A. Školkay tvrdí: „Ale to je súčasne podstata predchádzajúcej chybnej argumentácie autora, ktorý si tak vlastne protirečí. Nikto nehovorí o tradičnej vojne, vopred oficiálne vyhlásenej, aj s frontami, ale o de facto územne obmedzenej vojne, vedenej bez oficiálneho priznania sa k podpore jednej z bojujúcich strán.“

Nemyslím, že by som si protirečil. Autor spomína, že ide o „o de facto územne obmedzenú vojnu, vedenú bez oficiálneho priznania sa k podpore jednej z bojujúcich strán.“

Problémom je, že podobných „de facto územne obmedzených vojen“ existuje viacero. Ktoré z nich však možno označiť za vojnu s iným štátom alebo za inváziu? Aj v Sýrii bojovali povstalci proti vláde s podporou Záapdu, aj v Čečensku povstalci s podporou S. Arábie a ďalších. A. Školkay v bode 6. píše: „Nie, nešlo o saudskú inváziu do Ruska, kedže oficiálne alebo neoficiálne saudské vojenské jednotky neboli na území Čečenska, ale nepochybne by sa to dalo posúdiť ako podpora čečenských vzbúrencov zo strany Saudskej Arábie.“

Lenže oficiálne ruské jednotky na Ukrajine nebojujú a pokiaľ tam vystupujú „neoficiálne“, tak je ich vystupovanie porovnateľné s inými „neoficiálnymi“ formami účasti na vojne. Vysielanie „dobrovoľníkov“ a vojakov „na dovolenke“ je veľmi podobné. A obe sú rovnako protiprávnym konaním.

Ad 4.

A. Školkay: „Lenže ukážte mi inú krajinu a armádu, okrem Ruska, ktorá by tolerovala, aby „vojaci na dovolenke“ bojovali v susednej krajine? Asi je už len zhoda náhod, že na „dovolenku na Ukrajinu“ sa títo vojaci vyberú v uniformách, so zbraňami a na tankoch alebo obrnených transportéroch, a dokonca spoločne.“

Vojaci na dovolenke – to je len jedna z možnosti, ako vytvárať neoficiálnu prítomnosť vojakov na území cudzej krajiny. Áno, ruskí vojaci na „dovolenke“ budia oprávnené podozrenia. Lenže existuje viac spôsobov ako vytvoriť z vojakov „súkromné osoby“. Napr. USA majú zvyk zanechať na určitom území tzv. bezpečnostné služby. Pôsobili dokonca i na Ukrajine: http://www.wsws.org/en/articles/2014/05/13/blac-m13.html . „Bezpečnostné služby“ sú formálne súkromným subjektom, ale zamestnávajú skúsených vojakov. Sú vybavení najmodernejšou technikou, ťažkými zbraňami a uniformami. Týmto sa ozbrojeným silám vytvára formálny status „príslušníkov súkromných služieb“. Fakticky sú to vojaci, ale formálne súkromníci, podobne ako sú „súkromníkmi“ aj vojaci na „dovolenke“. Treba sa pýtať, prečo sa v jednom prípade berie ten „súkromný status“ vážne a v druhom sa kritizuje.

Ad 5. 

A. Školkay sa snaží vyvrátiť moje tvrdenie o západnej podpore protivládnych funadamentalistických hnutí v Sýrii tvrdením: „V prvom rade, Západ neposkytoval podporu „fundamentalistom, ale opozičným hnutiam nefundamentalistického typu – aspoň sa o to snažil.“

Tak čo, neposkytoval alebo sa o to snažil? Ale aj o tej „snahe“ neposkytovať zbrane fundamentalistom v Sýrii existujú odlišné informácie, aj od sýrskych kresťanov: http://www.catholicculture.org/news/headlines/index.cfm?storyid=20423 . Že západné štáty poskytovali podporu fundamentalistom aj v Sýrii aj vo viacerých ďalších konfliktoch, je jasné.

A. Školkay tiež píše: „V druhom rade, sýrsky režim predstavuje, podľa viacerých svedectiev, diktatúru, ktorá dokázateľne zmasakrovala vlastné mierovo protestujúce obyvateľstvo.“

Neviem, či to, že je nejaký štát „diktatúrou“, ospravedlňuje zasahovanie do jej vnútorných záležitostí veľmocami. Sýrsky režim má určite veľa hriechov, ale môžeme sa pýtať aj na hriechy tých západných štátov, ktorí v Sýrii podporovali fundamentalistov – majú na svedomí aj susedný Irak. Okrem toho, bez hriechov nie je ani ukrajinská vládna moc, ktorá na východnej Ukrajine páchala masakry na civilnom obyvateľstve, pravdepodobne aj so zakázanými zbraňami: http://vz.ru/news/2014/7/26/697351.html

Ad 6. 

A. Školkay uvádza: „Ale v prípade súčasného konfliktu na Ukrajine už boli zaznamenané prípady, kedy oficiálne ruské jednotky prekročili s plnou výzbrojou rusko-ukrajinské hranice, alebo sa našli doklady patriace ruským vojakom.“

Musíme sa pýtať, na čo autor narážal. Oficiálne ruské jednotky na Ukrajine nebojujú, bojujú tam len „neoficiálne“. To, že sa našli doklady patriace ruským vojakom, neznamená oficiálnu prítomnosť ruskej armády. Podpora z Ruska pre ľudové republiky bola zrejmá, ale práve o otázke, aká bola forma tejto podpory, sa vedie diskusia. Spomenúť treba pritom aj správy OBSE, ktoré potvrdzujú, že ruské jednotky, zbrane či munícia hranicu prinajmenšom od polovice augusta neprekračovali: http://www.osce.org/om/123151

Ad 7.

A. Školkay píše: „Po siedme, autor tvrdí, že „P. Porošenko vyhlásil, že toto prímerie dosiahol s V. Putinom a snažil sa predostrieť ho ako rusko-ukrajinské prímerie. Rusko na to reagovalo, že nie je stranou konfliktu.“ V skutočnosti, Putin naozaj vyhlásil, že pripravil pracovnú verziu sedembodového plánu prímeria.“

Vyplýva azda zo sedembodového mierového plánu, že Rusko vyhlásilo, že je stranou konfliktu? Keby ten plán pripravila OSN, bola by podľa A. Školkaya stranou konfliktu OSN?

Ad 8.

A. Školkay mi vyčíta aj toto tvrdenie: „…sankcie voči Rusku k žiadnemu úspechu neviedli, poškodili európsku ekonomiku a ich výsledkom bola len narastajúca verejná podpora pre V. Putina doma či väčšia orientácia Ruska na Čínu.“ A. Školkay sa pýta: „Ako to autor vie posúdiť? Na základe čoho? Existujú prvé analýzy, ktoré naznačujú opak toho, čo tvrdí autor ohľadom dopadu sankcií.“

Fakt, že sankcie poškodili európsku ekonomiku, už potvrdzujú mnohí: http://www.ost-ausschuss.de/steigende-verluste-im-handel-mit-russland-und-der-ukraine . Že sa zvýšila popularita V. Putina, je tiež zrejmé: http://rusevik.ru/politika/170424-sankcii-protiv-rossii-ne-rabotayut-a-reyting-putina-rastet.html . A zvýšená orientácia Ruska na Čínu sa prejavuje viacerými spôsobmi: http://www.ft.com/intl/cms/s/0/4c04e91c-34f3-11e4-ba5d-00144feabdc0.html#axzz3D7GrvQiy . Ani tá analýza z idnes.cz, ktorú uviedol A. Školkay, nedokazuje opak. Školkayova analýza dokazovala iba to, že sankcie spôsobili ruskej ekonomike problémy. Toto ja ale nepopieram . Sankcie spôsobili ekonomické škody, či ale prispeli k riešeniu konfliktu, to je pochybné. Súčasné prímerie nepripisujem sankciám, ale tomu, že ukrajinská armáda stratila ofenzívnu silu a P. Porošenko musel pristúpiť na rokovania.

            K úvaham A. Školkaya

Okrem týchto výhrad voči môjmu článku A. Školkay posudzuje konflikt na Ukrajine. Domnievam sa, že i tu dopúšťa prílišných zjednodušení: „…časť našej intelektuálnej ľavice (nejde len o tento článok a tohto autora) a spisovateľskej obce (resp. vedenie jednej z jej organizácií) aj v 21. storočí priamo alebo nepriamo obhajuje územný imperializmus ako sme ho poznali v 19. storočí a v prvej polovici 20. storočia.“

Opakujem, ja nemám problém označiť ruský postup na Kryme za agresiu, ale nemôžem si nevšimnúť ani súvislosti tohto postupu. Vidím na Ukrajine geopolitický spor viacerých veľmocí. Keby Rusku išlo o „územný imperializmus ako sme ho poznali v 19. storočí“, tak by už dávno vyhlásilo Doneckú, Luhanskú či ďalšie oblasti východnej Ukrajiny za Rusko.

A. Školkay: „nie som prorežimný analytik – pokiaľ autor B. Fábry nemá na mysli režim liberálnej demokracie, ku ktorému sa hlásim“

Zrejme platí, že tam kde A. Školkay vidí liberálnu demokraciu, ja vidím vládu oligarchie. Ako hodnotím situáciu s „liberálnou demokraciou“ a „oligarchiou“, som napísal tu: http://brankof.blog.pravda.sk/2013/03/31/mytus-o-demokracii-metoda-nadvlady-oligarchie/ . Nech čitateľ posúdi, kto viac obhajuje humanitné hodnoty.

A. Školkay píše: „Prekvapuje ma najmä, že mnohí ľavičiari tak húževnato na stranách Slova (noveslovo.sk), ale aj časť slovenských spisovateľov, priamo alebo nepriamo obhajujú očividne agresívnu krajinu, alebo vládu, a nie obeť útoku.“

Pokiaľ ide o obete útoku, možno by si pán Školkay mal lepšie všimnúť situáciu v Donecku a Luhansku. Agresívne tam dlhý čas vystupovali sily P. Porošenku a obete boli hlavne na strane obyvateľstva, ktoré v referendách odmietlo poprevratovú nadvládu Kyjeva. A hoci na jednej strane A. Školkay robí analógie s nacistickými zločinmi, tak postupy ukrajinskej armády opatrne hodnotí v inej časti blogu ako „kontraproduktívne a zabíjajúce“.

Na záver sa zamyslím nad týmto osobným útokom zo strany A. Školkaya: „Je možné, že Ukrajinci budú musieť pristúpiť na nejaký kompromis. Ale čím viac bude hlasov a argumentov podobných B. Fábrymu, tým horší ten kompromis môže byť.“

Pán Školkay píše, že je možné, že Ukrajinci budú musieť pristúpiť na nejaký kompromis. Píše to ale spôsobom, ako keby ten kompromis bol niečo zlé pre Ukrajinu. Ja, naopak, kompromis vidím ako najlepšie riešenie celej situácie na Ukrajine. A po kompromise som volal i počas celej ukrajinskej krízy, pred Krymom i po Kryme: http://brankof.blog.pravda.sk/2014/02/27/krviprelievanie-alebo-kompromis-na-ukrajine/ . Podľa mňa, podstata kompromisu spočíva v tom, že ho obe strany ho prijímajú ťažko a vnímajú ako „horšie“ riešenie. Možno, že A. Školkayovi sa zdajú moje návrhy na kompromis ako „horšie“, ja si ale myslím, že aj taký kompromis je vo vojnovom konflikte na Ukrajine správny!